Stretávame sa, hovoríme spolu. Píšeme a telefonujeme si. Cestou do práce, školy, doma aj na ulici. Vyjadrujeme svoje názory. Verejne aj súkromne. Komunikujeme. Veselo i vážne. Robíme si srandu. Zo seba aj iných. Riešime dôležité veci.
Pomáhame si a vypočujeme sa navzájom. Snažíme pochopiť jeden druhého. Aj to, čo pochopiť na prvý pohľad nemožno. S väčším, či menším úspechom ... Snažíme sa. Spriaznené duše. A možno nie náhodne.
Pretože všetko ma svoj zmysel. Radosť. Smútok. Problémy. Šťastie. Leto i zima. Choroba i zdravie. Mladosť aj staroba.
Bývame päť minút od seba, napriek tomu zdvihneme mobil a zavoláme si. Zapneme počítač a chatujeme. Posielame si SMS, obrázky z dovolenky...Sme on line.
Nie sme však spolu. Nepozeráme sa do očí, nevidíme drobné reakcie tela na naše slová. Len hovoríme a počúvame. Vymieňame si informácie. Často zbytočné. Nespýtame sa, ako môžme pomôcť, radšej iných ľutujeme. Nehľadáme východisko, ale sťažujeme sa, ako nám je ťažko.
Zabudli sme písať listy, radšej všetko vyriešime mailom. V poštovej schránke máme iba reklamné letáky a nie list od priateľa. Z dovolenky si prinesieme kartu z mobilu alebo z foťáku, nie fotky na papieri...
Vyhovárame sa na nedostatok času, pritom v obchode strávime hodiny. Nemáme čas na návštevu, lebo pozeráme televíziu... Nedokážeme si nájsť hodinu na rozhovor s priateľom pri káve, lebo musíme urobiť ...
NEMUSÍME. Musíme sa naučiť znova nájsť si na seba čas, komunikovať medzi sebou.
Sme digitálni.