Keby mal prísť do Tvojho mesta, Tebe by zatelefonoval prvému. S Tebou by sa stretol najprv . Slová, pri ktorých duša pookreje a zamrazí zároveň. Slová, ktoré sú úžasné a zaväzujúce. Čo viac vám môže povedať človek, o ktorom ste pred rokom ani nechyrovali?
Stretli sa spolu náhodou. Úplnou. Spočiatku krátke rozhovory a vzájomné spoznávanie naberalo na intenzite. Z letmých slov sa stávali vety, z chviľok spoločné strávené hodiny. Hovorili o všeličom a posúvalo ich to v priateľstve ďalej. Smiali sa i plakali, prechádzali sa i behali. Dnes ich smelo môžem nazvať priateľmi.
Štefan mu tak dovolil nazrieť do svojej duše, do súkromia. Dal dole svoje brnenie, ktoré ho chránilo pred vonkajším svetom. Otvoril sa. Práve jemu, človeku, ktorý v ňom vzbudzoval dôveru a pohodu. Vediac, že mu môže zavolať, keď bude mať problém, smútok, ale aj radost. Čokoľvek potreboval, nikdy mu Marek nepovedal, nie. Mal pre neho stále čas. Ak nie, našiel si ho. Mohol sa spoľahnúť.
Štefan s Marekom naliali do vázy vodu. Kvety si to zaslúžia... Čerství dôchodcovia pomaly spolu odchádzajú z cintorína, kde sa pred rokom náhodou spolu stretli pri hrobe spoločne milovanej Moniky.
