Martin a ja máme spoločne narodeniny. Je jedným z troch ľudí, o ktorých viem, že sme sa narodili v jeden deň. Lenže to nie je v tomto príbehu až také dôležité.
Žije so synom a družkou v obyčajnom malom slovenskom mestečku. V malom rodinnom domčeku, ktorý Jana zdedila po rodičoch s bratom Milošom nevlastní Martin nič, okrem svojich psov. Práve majetok ich rozdeľuje a švagor veľmi ťažko znáša Martina v rodičovskom starom dome. Býva síce opodiaľ, ale kde môže, tam utrúsi štipľavú poznámku na mladšiu sestru Janu a jej druha.
Nemá prišelca rád...Neznáša jeho uštekané psy, každú chvíľu je na dvore iný... Na čo sa o nich starajú, pochopiť Miloš nedokáže. Jana robí na dohodu za pár stovák a Martin je nezamestnaný. Nemajú čo do úst, ale psov zachraňujú. Blázni.
Všetko sa zmenilo 15. júna. Ten dátum zmenil VŠETKO. Jane bolo už dlhší čas zle, ale myslela si, že to je nejaké prechladnutie. K lekárke sa bála ísť a vlastne ani nemohla, veď šéfka zazerala už aj keď chcela ísť na WC. Bála sa prísť o prácu, v jej kraji jej bolo málo. Kedy sa naposledy normálne vyspala si už ani nepamätá...
Aj keď vonku je 32 stupňov, v ambulancii cítila zimu. Striedala sa so strachom. Malá, tmavovlasá lekárka strnule na ňu pozerala a snažila sa o úsmev. Zbytočne. Jana ten úsmev poznala - cítila problémy. Nikdy sa nemýlila. Ani teraz.
Prečo??? Má syna, Martina, psy... Nechápala. Nechápala vôbec nič.
Nestihne Vianoce. To bolo prvé, čo ju napadlo, keď nastúpila na vlak do krajského mesta. Hodinu a pol trvala prvá nekonečná cesta do ambulancie. Bude potrebovať skoro 90€ na mesiac iba na cestovné. Netušila odkiaľ. Už teraz im ledva vystačili peniaze. Aj na túto cestu si požičala... Chemoterapia je síce zadarmo, ale potrebuje vitamíny a ďalšie lieky.
Všade okolo nej je veľa žiadostí o pomoc, maily, internet sú tým zaplavené. Kamarátka pre ňu zorganizovala pomoc - na cestovné a lieky. Vyzbieralo sa pár stovák. Martin tušil, že je to málo, veď lekárka mu povedala, že Jana má pred sebou pár mesiacov. Bál sa to Jane povedať, zlomilo by ju to.
Obaja boli vďační aj za tých pár mesiacov, čo mali pred sebou.
Posledný prázdninový deň slnko zalialo celú záhradu. August bol stále horúci. Ráno sedel Martin na záhrade a vychutnával si ten deň. Horúca káva sa triasla v jeho rukách. Hoci mal iba 40 rokov, už dva mesiace zle spal, bol nervózny. Rádio z kuchyne ohlásilo 6,30. Dnes chce pokosiť záhradu, narúbať.... Zrazu mu myšlienky preťalo zvonenie mobilu. Kto zase otravuje tak zavčasu??
Pán Petrík? Doktorka Malá, nemocnica Prešov. Je mi to veľmi ľúto, ale musím .... Martin už ďalej nepočúval, vedel, čo mu chce povedať.... Len prikývol, keď mu povedala lekárka, že pre osobné veci si môže prísť na oddelenie....
Už neplakal, nemohol, nemal slzy, keď sa nemo lúčil s Janou.