Vonku je depresívne jesenné počasie a ja sedím ráno v autobuse cestou do práce. V mobile pozerám, čo sa udialo vo svete...
Zrazu sa staršia pani postaví a namieri so to rovno k šoférovi. Poznáte to, keď periférne sledujete okolie, ale neprikladáte tomu veľký význam. O chvíľku však nastane ruch. Pani ďakuje šoférovi, ľudia okolo sa začnú usmievať a nadšene chvália šoféra. Spozorniem a z ich rozhovoru pochopím, že šofér nášho autobusu vysielačkou poprosil vodiča autobusu pred nami, aby počkal na zastávke, nech pani stihne prestúpiť. Ďakovanie nemalo konca kraja....
Som lenivý. Rád si pospím a znova som si nestihol ráno zobrať z domu žiadne jedlo. Ak som nechcel hladovať, prekonal som lenivosť a musel ísť do obchodu. Kolega ma zviezol. Dík :). Pred obchodom ráno stál bezdomovec s Nota Bene. Čistý, slušný a vždy s úsmevom na tvári sa prihovorí, avšak nevnucuje nič. Rýchlo som si teda nakúpil a namieril si to rovno k pokladni. Stála tam už odhadom asi 80-ročná pani s bežným nákupom, ťažšie sa jej počítali peniaze a tesne pred platením vytiahla ešte zľavovú kartu. Poznáte to, keď sa ponáhľate... Mladá pokladníčka však bola trpezlivá, ja tiež. Veď aj ja raz budem mať toľko rokov (dúfam, že sa v zdraví dožijem) a budem rád, ak budú mať iní so mnou trpezlivosť.. Počkal som teda, kým si uloží veci do tašky, keď sa pani zrazu otočila a podala pokladníčke malú čokoládku, ktorú si práve kúpila. Tá sa prekvapená usmiala a poďakovala.
Vychádzam z obchodu a vyťahujem z vrecka drobné, aby som si po čase kúpil Nota Bene. Bezdomovec sa previnilo usmeje - už má len posledné číslo a to práve sľúbil niekomu, kto vošiel do obchodu... Vracia mi peniaze, lebo mi nemôže predať časopis. Neberiem ich späť s poznámkou, že on ich predsa potrebuje viac, ako ja... Usmejeme sa na seba...
Stačí málo, aby nám naše okolie urobilo krajší deň, aby sme boli k sebe milí, trpezliví... Nielen cez rôzne sviatky. Asi začnem mať rád všetky sviatky...
